Je to už takmer 80 rokov... jeden celý dlhý život človeka... keď v aprílovom čase roku 1945, za omamnej vône prebúdzajúcej sa prírody, prehrmel cez našu obec strašný vojnový front. Keby len prehrmel... ale zastavil sa u nás na viac ako dva dlhé týždne až do chvíle, keď sovietske a rumunské jednotky v ťažkých bojoch prelomili zúfalú nemeckú obranu a nemecké vojsko zutekalo smerom na Starý Hrozenkov.
Na bojisku našlo svoju smrť veľa vojakov z oboch strán frontovej línie. Vo vojne to už tak býva... aj preto vojna vždy bola, je a bude hrozná vec.
Kým sa peklo zúriacej vojny nepriblížilo do našej obce, žili si jej obyvatelia v relatívnom pokoji. Usilovne pracovali, starali sa o svoje hospodárstva, vychovávali deti, žili pre každý deň i všetky tie ďalšie dni až na veky vekov. A zrazu... začiatkom apríla 1945 prišla od Nového Mesta zúrivá beštia... cez chotáre Novej Bošáce, Ivanoviec, Melčíc, Adamovských Kochanoviec až k nám prišla frontová línia. Viac ako dva týždne sa naša obec... presnejšie vtedajšie obce Chocholná i Velčice ocitli uprostred frontovej línie. Mesiac pred koncom dlhoročnej, nezmyselnej a najhroznejšej vojny v dejinách ľudstva stále zomierali nielen vojaci - ale predovšetkým ľudia - na oboch stranách frontovej línie.
Keď sa frontová línia posunula koncom apríla ďalej a s ňou aj bojujúce vojská, zostalo na bojisku v našej obci 19 nevinných obetí z radov obyvateľov našej obce. Nie vojaci, ani nepriatelia, nemajúc žiadnej viny na sebe... a predsa im krutá vojna neľútostne a násilne uťala v sekunde ich životné putovanie. Prečo sa tak stalo? Lebo... vojna. Vo vojne to už tak býva. Ťažko v tom nájsť nejaký zmysel.
Je to už takmer 80 rokov.... jeden celý dlhý život človeka. Odvtedy sme v našej obci takú hrôzu nezažili. Ako roky išli storočiami... žili sme si a žijeme v našej obci v pokoji. Usilovne pracujeme, staráme sa o svoje rodiny, vychovávame deti, žijeme pre každý deň i všetky tie ďalšie dni až na veky vekov. Lebo... tak to bolo a bude.
Iste... sem tam zazneli chýry, že vojna niekde ešte je... ale to bolo ďaleko... až tam, kde náš život už nesiahal. Frontová línia bola vždy v bezpečnej vzdialenosti tak, že jej hrozivé dunenie k našim ušiam nedoľahlo.
Až dnes... „národ oboril sa na národ, s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá: zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd“ (Hviezdoslav). A kde??? Tu u susedov, vedľa nás. Tak blízko, a tak hrozivo... že už nemôžeme nepočuť. Tak ako keď dunelo v apríli v štyridsiatom piatom od Nového Mesta.
Je to už takmer 80 rokov od poslednej vojny... a väčšina tých, ktorí zažili, už nie sú medzi nami. Tí, ktorí vedeli... už aj zabudli. Ale dnes... so strachom pozeráme na svet a pýtame sa opäť slovami Hviezdoslava : „A keď sa toto peklo vyvzteká, či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba? Nenávisť ovládze-li sama seba, z nástrahy zrodí-li sa bezpeka a pravda sadne za stôl odveká?“
Nuž tak... dnes akosi menej vieme, ako bude zajtra. Ale stále veríme a nestrácame nádej, že aj zajtra bude dobre. Tak ako verili tí devätnásti naši občania v apríli roku 1945. Až do chvíle, kým im vojna nemilosrdne nevzala život. Bez dôvodu, bez zmyslu... veď aký už len môže mať zmysel zabíjanie nevinných civilistov. Už si ani presne nepamätáme ich mená, a možno ich bolo aj viac ako devätnásť... vo vojne sa obete nikdy presne nedajú spočítať.
Azda nikdy za tých 80 rokov nebola príhodnejšia chvíľa dať nezmyselnej smrti našich spoluobčanov aspoň trochu zmyslu tým, že si ich mená trvalo pripomenieme pamätnou tabuľou na pomníku v centre obce. Nielen ako prejav úcty a trvalej spomienky na nám blízke nevinné obete vojny... ale predovšetkým na trvalú pripomienku nám živým, že aj dnes a kedykoľvek v budúcnosti... ak si vojna nájde cestu do našej obce, môžeme zomierať my, naše ženy a deti, aj deti ich detí... lebo vojna vždy bola, je a bude hrozná vec.
Miesto pre umiestnenie pamätnej tabule je známe už dlho... pomník v centre obce s touto tabuľou počítal od svojho vzniku. Oficiálny počet 19 obetí a ich mená sme vyčítali v monografii obce zo spomienok p. Štefana Petra. Ak by niekto vedel zodpovedne upresniť alebo doplniť tento zoznam, budeme veľmi radi. Titulný citát (Walt Whitman) i ďalší sprievodný text a zamýšľaný vzhľad tabule je zatiaľ vo forme návrhu. Konečný vzhľad tabule bude dielom grafika, finálnu podobu schvália obecní poslanci a šikovný kamenár vyseká náš zámer do mramoru.
Zatiaľ je však čas na Vaše pripomienky i podnetné návrhy, na upresnenie mien obetí či doplnenie zoznamu... prosíme vás všetkých, aby ste venovali chvíľku pozornosti nášmu zámeru, prípadne sa o tejto dobe porozprávali s ešte žijúcimi pamätníkmi z vášho okolia. Každú vašu pripomienku zodpovedne zvážime a budeme sa spoločne tešiť z výsledku našej spolupráce.
